Donedávna neostávalo ekonómom nič iné ako vysvetľovať, že títo moralisti nič nepochopili. Trh nevyžaduje od ľudí, aby sledovali vlastný záujem. Trh len dokáže nasmerovať túto ľudskú prirodzenosť do produktívnej kooperácie. Je ťažko poprieť, že s rastúcou sociálnou vzdialenosťou klesá miera altruizmu a rastie sledovanie vlastného záujmu. Keď vás člen rodiny požiada o pomoc, lebo stratil zamestnanie; správate sa inak, ako keď s rovnakou požiadavkou a dôvodom príde cudzí človek na ulici. To fungovaniu trhu nebráni, aby z tohto nepríjemného faktu vyťažil to najlepšie – produktívnu kooperáciu úplne cudzích ľudí, ktorí len sledujú záujem seba a svojej rodiny.
Nedávno sa však ekonómovia začali viac rozprávať s antropológmi, sociológmi a evolučnými psychológmi. Výsledkom ich spolupráce sú nové dôkazy toho, že nielen moralisti nepochopili. Ale je to presne naopak. Trh a kapitalizmus je to, čo stojí za časťou našej dnešnej morálky a myslenia na blížnych. Bez trhu a kapitalizmu by sa ľudia k sebe správali horšie.
Antropológ z Harvardu, Joseph Henrich, s jeho tímom uskutočnil jeden z najväčších experimentov naprieč celým svetom. Ľudia z rôznych kontinentov, rôznych kultúr sa zúčastnili rovnakých experimentov merajúcich ich ochotu pomáhať a podeliť sa. Od kmeňov z Tanzánie, Ghany, Sibíra, Polynézie, Bolívie, Keni, Ugandy až po odľahlé usadlosti v Missouri, USA. Takýto široký záber mali tieto experimenty kvôli tomu, aby zachytili, ako sa správajú ľudia v rôzne veľkých a rôzne „trhom zasiahnutých“ spoločenstvách. Jedným z hlavných záverov týchto rozsiahlych experimentov je, že čím viac sú ľudia vystavení trhu, tým rastie aj ich ochota správať sa morálne. Pomáhať, podeliť sa a trestať zle správanie sa. Takto to zhrnul jeden z autorov, Herb Gintis (mimochodom bývalý marxista): „V spoločnostiach, ktoré využívajú trh sa do značnej miery vyvinula kultúra kooperácie, spravodlivosti a rešpektovania jednotlivcov.“[1]
A ako je to na opačnej strane? V socializme, kde interakcia medzi ľuďmi nie je formovaná obchodnými vzťahmi „niečo za niečo“, ale politikárčením s verejným majetkom „vstup do strany a získaj moc“, vzniká úplne iná kultúra a iné normy. Heslom socializmu bolo, „kto nekradne, ten okráda svoju rodinu“. A že nešlo iba o vymyslené heslo, ale o niečo, čo sa dostalo ľudom pod kožu, svedčí experiment z Nemecka.
Autori pozvali východných a západných Nemcov hrať jednoduchú hru s kockami. Mali hádzať kockou a zapisovať aké číslo padlo. Podľa výšky čísla boli potom finančne ohodnotení. Keďže si výsledok mohli zapísať sami (presnejšie povedané, sami určili, či sa bude počítať číslo na vrchnej alebo spodnej strane kocky), existoval priestor pre podvádzanie. A skutočne aj niektorí Nemci podvádzali. Avšak tí, ktorí žili v socializme (východní Nemci) podvádzali v priemere 2x viac ako tí, ktorí nemali toto (ne)štastie.[2 ]
Zdá sa tak, že kultúra obchodu – ak chcem niečo od teba, musím najskôr niečo spraviť pre teba, pozitívne ovplyvňuje náš morálny software. Nie je to samozrejme jediný faktor zodpovedný za ochotu nepodvádzať, pomáhať si, či podeliť sa. Ale spoločnosti, kde neexistuje obchod, alebo kde je nahradený plánom a rozkazmi, tam vidíme menej nielen bohatstva ale aj morálky. Buďme radšej deti hamburgerov ako Husákove deti.
Text je úryvok z pripravovanej knihy Pokrok bez povolenia: Ako zdieľaná ekonomika, crowdfunding a kryptomeny zmenili svet. Viac o knihe sa dozviete a podporiť jej vydanie môžete v prebiehajúcej kampani
www.pokrokbezpovolenia.sk
[1]https://www.amazon.co.uk/Experimenting-Social-Norms-Cross-Cultural-Perspective/dp/0871545004/ref=asap_bc?ie=UTF8
[2]https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=2457000
